Druhá svetová - Internetový občasník o moderných dejinách Slovenska, história

Učiteľ dejepisu, ktorý to myslí vážne

Záujem o vlastnú minulosť môže u detí ako prvá osoba po rodičoch a starých rodičoch vzbudiť učiteľ dejepisu. Na moje otázky odpovedá Marián Kráľ, učiteľ dejepisu známy vďaka svojej databáze dobových dokumentov aj na internete.

Spomínaš si na svojho učiteľa dejepisu? Inšpiroval ťa k tomu, ako dejiny vyučovať alebo práve naopak, stal sa odstrašujúcim príkladom toho, ako to nerobiť?

Z každého trocha. Na základnej škole sme mali fantastickú dejepisárku, ktorá vedela dejiny vykladať tak, že nám priamo pred očami prebiehali stredoveké boje, korunovácie a iné udalosti. Dokonca už vtedy (80. roky 20. storočia) sme na hodine hrali scénky z husitských vojen. To sa nám páčilo. Mlátili sme sa organizovane hlava-nehlava doma zhotovenými husitskými zbraňami. Také zážitky sa nezabúdajú. Na gymnáziu to bolo presne naopak. K tomu by som sa nevracal, ale nikdy by som ako učiteľ dejepisu takto nechcel dopadnúť.

Dejepis podaný správnou formou, môže byť pre žiakov základných škôl celkom zaujímavým a poučným predmetom. Akú formu si zvolil ty a ako na tvojich žiakov zaberá?

No, toto je otázka, na ktorú keď niekto nájde odpoveď, mal by dostať Nobelovu cenu. Čo na žiakov zaberá? Je potrebné uvedomiť si niekoľko vecí: ad 1: Každý žiak je individualita a každému vyhovuje niečo iné. Rovnako aj žiacky kolektív. V každom je iná atmosféra, hierarchia a p. To všetko ovplyvňuje atmosféru na hodine. Kto to dokáže zladiť, má vyhraté.
ad 2: Každý učiteľ je medzi dvoma mlynskými kameňmi. Jeden predstavujú ľudia tvoriaci osnovy, štandardy a kontrolné mechanizmy. Druhým je samotný učiteľ a jeho názor na to, čo je potrebné pre žiaka. Lebo jedna vec je názor akademikov, historikov, ľudí spoza stola a druhá vec názor ľudí z praxe, ktorí vidia, že žiaci sú skutočne nútení učiť sa neskutočne veľké množstvo zbytočných vecí. Lenže kto si vezme na triko, že keď zohľadní svoj názor, nepohorí pri inšpekčnej previerke? Kto dokáže správne namiešať pomer medzi jedným a druhým opäť víťazí.
ad 3: Tak ako žiak, je individualitou aj učiteľ. Jeho osobnosť je podľa mňa jedným z najrozhodujúcejších faktorov. Učiteľ musí váhou svojej osobnosti presvedčiť žiakov, že on je ten, kto im ukáže správny smer. Cestu si potom musia nájsť žiaci sami. Ale učiteľ musí byť presvedčivý a žiakmi akceptovaný. Inak to nebude fungovať.

A čo sa mňa týka? Doteraz som napríklad nenašiel odpoveď na to, ako má vyzerať tá pravá tvorivosť na hodinách dejepisu. Totiž, mám taký pocit, že v celá reforma a modernizácia vyučovania smeruje k tomu, aby sa žiaci učili čo najmenej. Žiadne fakty, hotové veci. Nech len tvoria. Fajn, lenže, ako si môžu vytvárať historické predstavy, vynášať súdy bez toho aby ovládali pojmy a fakty? To predsa nejde. Takže moje vyučovanie je zmesou. Zmesou klasických hodín výkladu, čo neradi vidia inšpektori, ale žiaci - ak má učiteľ dar reči - milujú, práce s historickými dokumentmi - to zasa žiaci nemajú moc radi, lebo musia aktívne robiť - ale inšpektori to milujú, práce s obrazovým materiálom (videokazety, DVD, fotografie a v poslednom čase sa mi celkom páči práca s historickými karikatúrami - neverili by ste, čo taká karikatúra dokáže povedať. Mimochodom, viete čo znázorňuje táto karikatúra:(máš ju v prílohe, ale ak sa to nehodí, túto poslednú vetu vyhoď ).

Vidíš aj nejaký prirodzený záujem žiakov o históriu, alebo je to pre nich iba nutné zlo?

To máš tak. Pokiaľ učiteľ dobre sformuluje problém, pokiaľ dokáže žiakov vyprovokovať, v dobrom zmysle slova, záujem je. Prirodzený záujem, bez účasti učiteľa - to závisí od vonkajších okolností. Každý rok mám pár žiakov - deviatakov, ktorí si nechajú oholiť hlavy, chodia do školy v kanadách a po obrusom majú obrázok dr. Jozefa Tisa. Tí vedia o problematike slovenského štátu toľko, že by zahanbili ktoréhokoľvek dospelého. Ale dejepis sa 4 roky poriadne neučili. A teraz? Stále majú nové a nové otázky. Záujem vyprovokovala zrejme partia. Ja ho musím podchytiť, rozvíjať a určite aj korigovať. Záujem sa objaví aj vtedy, keď sa nejaká téma premelie v masmédiách - len v poslednom čase: zväzky ŠTB, černovská tragédia, svätý Štefan. Vtedy sa o tom možno diskutuje aj doma, preto je ten záujem väčší. A je opäť na učiteľovi, aby to dokázal zachytiť a použiť v prospech vyučovania dejepisu. Aby ukázal žiakom, že je aj veľa iných tém, ktoré sú zaujímavé. Vnímavý učiteľ vycíti a využije túto možnosť.

Na svojej internetovej stránke máš celkom slušnú zbierku dobových dokumentov týkajúcich sa dejín Slovenska. Ako si sa k nim dopracoval a s akým záujmom sa táto tvoja činnosť stretla medzi ostatnými pedagógmi?

Historické dokumenty som zhromažďoval už počas štúdia na VŠ. Vždy, keď sa mi pod ruku dostalo niečo zaujímavé, urobil som si kópiu. Veľa zaujímavých vecí som objavil, keď som v matičnom archíve robil svoju diplomovú prácu o Michalovi Chrástekovi – v podstate neznámom, ale prvom tajomníkovi Matice slovenskej. Vtedy som držal v rukách rukopisy našich najväčších velikánov 19. a 20. storočia. Ani som netušil, na čo by mi raz mohli dokumenty slúžiť. Odkladal som ich do škatule v pivnici a bol by som možno na ne zabudol, nebyť toho, že na jednom metodickom stretnutí učiteľov dejepisu sme skonštatovali, že je problém dostať sa k historickým dokumentom v takej podobe, aby sa s nimi dalo na hodinách dejepisu pracovať. Vtedy som si spomenul na moju zbierku a dal som si za cieľ zdigitalizovať ich a poskytnúť učiteľskej verejnosti. To bol prvotný cieľ. Len tie dokumenty, ktoré sa dajú použiť na vyučovaní. Lenže postupne sa na mňa začali obracať hlavne vysokoškolskí študenti (ale myslím že aj s tebou som sa dostal do kontaktu, keď si ma požiadala o presné znenie Žilinskej dohody), ktorí potrebovali niektoré ťažšie dostupné veci a ja, keďže z Vrútok do martinskej Matice je na skok, som sa im snažil vyhovieť. A tak sa zbierka rozrastala. Pred pár rokmi bola jedinou svojho druhu vôbec. Na webe pokiaľ viem, doteraz nič rozsiahlejšie nie je, v tlačenej podobe už ale konečne začali vychádzať zbierky dokumentov. Lenže nie vždy si kvôli jednému dokumentu pobežíte do kníhkupectva kúpiť knihu, zvlášť pri dnešných cenách a hlavne finančnom stave školstva... A tak stále vidím zmysel tejto aktivity.

Ja patrím ku generácii, ktorá niekoľko rokov po revolúcii nemala k dispozícii vhodné učebnice dejepisu. Spomínam si, ako nám učiteľka zakaždým diktovala vety, ktoré si máme preškrtnúť a neučiť sa ich. :) Ako ste na tom dnes? Spĺňajú súčasné učebnice dejepisu tvoje predstavy?

S učebnicami je to tak: Nikomu nevyhovieš. Väčšina učiteľov sa ale zhoduje v tom, že je v nich strašne veľa faktov (najmä učebnica pre 7. ročník - to je extrém), ale predsa nikto netvrdí, že žiaci sa musia učiť všetko. Takže v podstate je to celkom fajn, učebnice robili odborníci. Ale pozor! Bude horšie. Presne ten postup ako si opísala v otázke nás čaká. Lebo nikto ma nepresvedčí o tom, že za jeden či dva roky sa stihnú vydať nové učebnice. Kým nám pre základné školy vydali celú terajšiu sadu, trvalo to určite oveľa dlhšie. Ale nový obsah vyučovania už máme vytvorený. Lenže z čoho sa žiaci budú učiť?!

Aké sú (ak nejaké sú) podľa teba nedostatky výučby dejepisu na slovenských školách? S akou kritikou sa často stretávaš?

Problémy sú dnes veľmi jasne pomenované: príliš veľa faktov v učebniciach, absentujúca tvorivá činnosť na hodinách, náročné štandardy a osnovy. Čakal som, že obsahová reforma vyučovania prinesie nejakú zmenu. Bohužiaľ, každý, kto si prečíta návrh zo štátneho vzdelávacieho programu, musí byť sklamaný. Členovia predmetovej komisie pre dejepis popresúvali pár tém medzi ročníkmi, pár tém vyhodili, ale bez nejakej jasnej vnútornej logiky. K tomu na cestu pribalili teraz moderné pojmy ako projektové vyučovanie, žiacke kompetencie a podobne a zaželali nám šťastnú cestu. Neviem, ako bude vyzerať vyučovanie dejepisu nasledujúcich 5-6 rokov. Ideme experimentovať na žiakoch. A to nie je dobre.

Ktoré obdobie učíš najradšej a prečo?

Jednoznačne slovenský stredovek a dejiny Slovenska v 20. storočí. Ide o obdobia, ktoré boli v nedávnej minulosti (pred 1989) zaznávané, resp. bol ich výklad značne deformovaný. Stredoveké dejiny Slovenska sú mojou srdcovkou už od čias vysokej školy, zozbieral som veľké množstvo materiálu, s ktorým pracujem so žiakmi na hodinách, tieto dejiny mi pripadajú akési najpestrejšie, najfarbistejšie. Šikovnému učiteľovi sa núkajú legendy o živote svätých, korešpondencie, kroniky... To všetko veľmi názorne dokresľuje obraz dejín. Dejiny 20. storočia mi zas vzhľadom k svojej vnútornej protirečivosti, ako i polarizácii názorov našich historikov na ne (napr. Slovenská republika 1939-45, autonomizmus a centralizmus a p.) poskytujú možnosti viesť žiakov ku kritickému mysleniu, k tomu aby si vytvorili vlastný názor na vybrané problémy.

Na akej úrovni je výučba národných dejín? A teraz nemám na mysli iba štúrovcov, ale predovšetkým moderné dejiny; obdobie svetových vojen, nástup komunizmu, nežná revolúcia a obdobie po roku 1989.

Hm. Predseda vlády pred pár týždňami ocenil ministra školstva za posilnenie národného charakteru vyučovania. Ale - veď dotácia dejepisu sa znížila na polovicu (s výnimkou 9. ročníka) - takže o akom posilnení sa tu hovorí? Ja som si dokázal vybojovať do školského programu v každom ročníku jednu hodinu navyše, takže som sa vrátil do predchádzajúceho stavu, ale toto určite nebude pravidlom na každej škole. A zhodou okolností do deviateho ročníka žiadam 3 hodiny dejepisu, nakoľko sa tam preberajú práve tie kontroverzné témy, ktoré uvádzaš v otázke. Lenže či ich dostanem, to dnes nikto nevie. A práve na týchto témach sa formuje osobnosť žiaka v zmysle toho, aby vedel vysloviť názor, obhajovať ho, v dobrom sa pobiť zaň.

Ako pristupuješ ku kontroverzným otázkam našich dejín a ako ich vysvetľuješ žiakom? Napríklad taký prezident Tiso alebo SNP, témy ktoré delia slovenských historikov na dva tábory.

To delenie na dva tábory mi v podstate vyhovuje. Núti žiakov uvažovať, kde je pravda. A vnímaví žiaci sa naozaj snažia preniknúť k podstate. V tomto prípade sa z mojej strany rozhodne nedá hovoriť o nejakom vysvetľovaní. Žiaci dostávajú materiál, hlavne ten na mojej webovej stránke a snažia sa ho rozanalyzovať. Ja plním len funkciu koordinátora, občas treba niektorý extrémny názor korigovať, ale v podstate majú voľnosť k tomu, aby si vytvorili vlastný názor na vec. Hodiny v 9. ročníku milujem, žiaci trocha menej, lebo sa „vytrápia“ pri práci s materiálom, sú nútení robiť, nie sú len konzumentmi hotových názorov. Dôležité je, aby poznali, že nič nie je len čierne alebo len biele.

Výučbe dejepisu často nie je pripisovaná rovnaká dôležitosť ako iným predmetom, napríklad matematike, fyzike alebo slovenčine. V čom ty vidíš význam a dôležitosť dejepisu pre žiaka?

Tak, ako som už uviedol vyššie: je ideálnou možnosťou naučiť žiakov formulovať názory a obhajovať ich, myslieť kriticky a uvažovať nad zmyslom života. Na to ale treba aby učiteľ a žiak boli naladení na rovnakú nôtu. A to, bohužiaľ, dnes nie vždy funguje. No a nezanedbateľnou súčasťou je aj výchova k národnej hrdosti. Na to sa často zabúda. A pritom Slováci majú byť na čo hrdí.

Ďakujem za rozhovor.