Druhá svetová - Internetový občasník o moderných dejinách Slovenska, história

Sq/Ldr Oto Smik, DFC

28. novembra 2004 uplynulo presne 60 rokov od smrti Sq/Ldr Ota Smika, DFC, najúspešnejšieho slovenského letca na západnom fronte. Napriek tomu, že jeho účinkovanie u Fighter Command RAF bolo vynikajúce aj na tamojšie náročné pomery, nedočkal sa patričného uznania u svojich vtedajších československých nadriadených, nehovoriac o nasledujúcich štyroch dekádach našich dejín, keď boli všetci legionári zo západu ignorovaní, akoby ani neexistovali. Treba zároveň dodať, že ani dnes sa tejto osobnosti, na ktorú by tento štát mal byť právom hrdý, nedostáva okrem zopár oficiálnych pôct zodpovedajúcej úcty.

Už jeho otec, Rudolf, mal „vďaka“ vojne pohnutý život. Pochádzal z Tisovca, počas prvej svetovej vojny narukoval do rakúsko-uhorskej armády a na východnom fronte padol do ruského zajatia. Po skončení vojny a prepustení sa rozhodol nevrátiť do vlasti, ale usadil sa v Gruzínsku, kde sa oženil a založil rodinu. Tam, v Boržome, pri hlavnom meste Tbilisi sa mu narodil syn Oto. Bolo to 20. januára 1922.

Oto Smik

Rudolf Smik sa v roku 1934 vrátil aj s rodinou do svojej pôvodnej vlasti. Usadili sa v Bratislave, kde Oto navštevoval obchodnú školu a popri tom absolvoval kurz bezmotorového lietania. Jeho aeronautická vášeň ho viedla, aby napriek svojmu ekonomickému vzdelaniu radšej prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po rozpade Československa a vypuknutí druhej svetovej vojny sa rozhodol pripojiť k zahraničnému odboju a 18. marca 1940 ilegálne odišiel do zahraničia. Vybral si tradičnú cestu vojnových emigrantov - cez Maďarsko. Ako vo väčšine podobných prípadov, ho v Budapešti zatkla polícia, ale po krátkom pobyte vo väzení ho miestne pololegálne fungujúce československé zastupiteľstvo dostalo na slobodu a odtiaľ do Juhoslávie, ktorá bola vtedy hlavnou prestupnou stanicou do exilu.

Začiatkom júna dorazil do sústreďovacieho tábora československého zahraničného vojska, v juhofrancúzskom Agde. Ako dobrovoľník sa prihlásil do letectva, lenže ešte skôr, než mohol začať s výcvikom, Wehrmacht prevalcoval francúzsko-britské sily na severovýchode krajiny a maršal Pétain čoskoro podpísal kapituláciu. Nasledoval rýchly odsun československých vojakov po mori cez Gibraltar do Veľkej Británie, vtedy poslednej protinacistickej bašty v Európe. Na britskej pôde ho už koncom júla prijali k RAF, avšak krst si musel odbiť najprv ako dôstojnícky sluha, pucflek. Až v máji nasledujúceho roku bol povolaný na pilotný výcvik na základni Babbacombe Down (v jednej skupine napr. s L. Valouškom, neskôr členom legendárneho 1. stíhacieho pluku „Zvolenského“). Tu bol na konci novembra 1941 vyradený s vynikajúcim prospechom.

Pokračovací stíhací výcvik absolvoval, ako bolo vtedy zaužívaným zvykom, v Kanade. Britské letiská boli totiž plne vyťažené prevádzkou bojových perutí pre trvajúcu vzdušnú vojnu nad Kanálom. Tento výcvik trval do augusta 1942 a Oto Smik ho takisto absolvoval s vyznamenaním. O tri mesiace bol povýšený do hodnosti Flying Officera, čo zodpovedalo v československej armáde nadporučíkovi. Tu kdesi treba hľadať korene jeho neskoršej nechuti slúžiť v československých perutiach. V československom vojsku na západe vládli veľmi „špecifické“ pomery. Z Francúzska bolo v lete 1940 evakuovaných cca 2000 vojakov a poddôstojníkov a vyše 700 dôstojníkov. Z týchto siedmych stoviek pre vyše polovicu nebolo po príchode do Británie systemizované miesto, takže sa rozpútal tuhý boj o „korytá“, v ktorom mal navrch ten, kto mal buď ostrejšie lakte, alebo lepšiu protekciu. Tak sa stalo, že mnohým jednotkám velili dôstojníci nekvalifikovaní, alebo úplne neschopní, ktorým potom automaticky musel ležať v žalúdku každý, kto to v rámci britského ohodnocovania a vojenského rankingu dotiahol vyššie. Podľa niektorých pamätníkov sa pri takomto žiarlivom posudzovaní prihliadalo aj na pôvod vojaka, čo v Smikovom prípade tiež prichádza do úvahy (vo vtedajšom čechoslovakistickom ponímaní odboja boli Slováci stále tí, čo rozbili republiku…). Tak sa stalo, že na konci svojho krátkeho života mal Oto Smik dve hodnosti: britskú Squadron Leader, ktorá v oficiálnych tabuľkách zodpovedala československej hodnosti majora, ale paradoxne v československej armáde mal iba hodnosť podporučíka, čo znamená, že vojenské orgány exilovej vlády ho vlastne od ukončenia výcviku až do smrti nepovýšili!

Už začiatkom roka 1943 pridelili Smika k najstaršej a najslávnejšej československej peruti, 310. stíhacej, odkiaľ zakrátko prešiel k britskej 131. neskôr k 122. peruti. V tom čase boli najčastejšími príležitosťami na boj pre spojeneckých stíhačov sprievody bombardérov nad okupovanou Európou, alebo tzv. sweepy, viac-menej voľné akcie nad francúzskym územím, zamerané na likvidáciu pozemných cieľov, prípadne vzdušný boj s nepriateľskou stíhacou ochranou.

Oto pri tejto príležitosti už 13. marca 1943 dosiahol svoje prvé vzdušné víťazstvo, Messerschmitt Bf-109. Po vyhodnotení záberov palubných kamier mu však v rámci prísnych kritérií RAF priznali len polovicu zostrelu, lebo sa zistilo, že na inkriminovaný Messerschmitt útočil aj jeden z britských stíhačov. Taktika sweepov predpokladala dokonalé zvládnutie letu v prízemnej výške, odkiaľ bolo možné útočiť na delostrelecké batérie, vlaky, transporty… Jednu cisternovú súpravu si Oto Smik pripísal na svoje konto ešte v tú jar.

V lete sa konečne dočkal aj prvého samostatného zostrelu, ktorého obeťou sa stal Focke-Wulf Fw-190. Do septembra nasledovalo v rýchlom slede ďalších desať víťazstiev, výkon, ktorý ho automaticky pasoval na dvojnásobné stíhacie eso. Tieto výkony, pochopiteľne, nemohli nezostať nepovšimnuté. Československé orgány udelili Otovi Smikovi dovedna 5 krát Československý vojnový kríž 1939 a jednu medailu Za chrabrosť. Najvyšším ocenením Smikových kvalít bolo udelenie najvyššieho britského leteckého vyznamenania, Distinguished Flying Cross, Záslužného leteckého kríža, ktorý udeľoval priamo panovník, kráľ Juraj VI. a ktorý nositeľa oprávňoval uvádzať jeho skratku DFC za svojím menom pri podpisoch. E. Čejka vo svojej knihe Zlomená křídla trefne poznamenáva: „Pro mnohé by toto ocenění znamenalo celoživotní úspěch - Smikovi však bylo jedenadvacet let. A válka měla trvat ještě devatenáct dlouhých měsíců…“

Pred vylodením v Normandii sa Oto Smik vrátil do 310. perute. Spojenecké veliteľstvo pre plánovanú inváziu sústreďovalo veľké letecké sily a zahrnulo do nich aj novovytvorený wing, zložený zo všetkých troch československých stíhacích perutí, 310., 312. a 313. Wing bol od svitania Dňa D vo vzduchu a kryl vyloďujúce sa britské, americké a kanadské jednotky. Prvé dva dni sa Luftwaffe nezmohla na výraznejší odpor, potom sa však pozviechala a pre spojeneckých stíhačov nastali krušné časy. Pre Ota Smika to však bola vzletová dráha k ďalším vavrínom. 8. júna 1944 nad Caen pri rozsiahlom vzdušnom boji dosiahol zostrelom Fw-190 svoje už trináste víťazstvo.

O päť dní neskôr zahájila Luftwaffe zo základní v Pas de Calais ofenzívu na Londýn a iné mestá v juhovýchodnom Anglicku s použitím bezpilotných lietajúcich bômb Fieseler Fi-103, ktoré vošli do dejín ako V-1 (V = Vergeltungswaffe, odvetná zbraň). Tieto pomerne jednoduché a lacné riadené strely boli na ciele navádzané gyroskopickým kompasom a dosahovali rýchlosť okolo 670 km/h, čo bol na tie časy úctyhodný výkon. Po prvotnom šoku RAF vypracovala systém obrany proti týmto strelám, ktorý pozostával z posilnenia batérií protilietadlového delostrelectva v Kente a Sussesxe, rozšírenia balónovej baráže pred Londýnom a stiahnutia niektorých stíhacích perutí na boj proti V-1. Začiatkom júla bol preto celý československý wing prevelený k stíhacej obrane ostrovov. Taktika boja proti lietajúcim bombám spočívala jednak v „klasickom“ zostrele zo zadnej polosféry, alebo v riskantnom manévri, keď sa stíhač priblížil k strele a koncom krídla ju vychýlil z dráhy, následkom čoho okamžite nekontrolovane padala k zemi v neobývaných oblastiach alebo do mora. Jediné stroje RAF, schopné držať krok s Fi-103, boli Hawker Typhoon, Hawker Tempest, Vickers-Supermarine Spitfire Mk. IX (na ktorých lietal aj Smik) a dvojmotorový „drevený zázrak“ De Havilland-98, slávne Mosquito.

310. peruť umiestnili na letisku v Lypmne, blízko Folkestone na juhovýchodnom cípe pobrežia grófstva Kent, teda v bezprostrednej blízkosti základní V-1. Piloti štartovali na poplachové hlásenia, alebo patrolovali na Lamanšským kanálom, prípadne pod zámienkou zalietavania opraveného stroja sa bez rozkazu vydávali na voľný lov bezpilotných striel.

Pamätný výkon predviedol Smik 8. júla, keď večer behom polhodiny dokázal zneškodniť tri V-1. Za svoje výkony bol britským velením povýšený do hodnosti Flight Lieutenanta (kapitána) a zároveň ho preložili do 312. perute, kde sa stal veliteľom letky B.

V tejto funkcii vzlietol 3. septembra 1944 na sprievod štvormotorových bombardérov Handley-Page Halifax nad holandské mesto Soesterberg. Spojenecký zväz okrem paľby flaku neobťažovali iné prostriedky protivzušnej obrany, nemecké stíhačky sa neobjavili, preto sa po ukončení bombardovania Smik rozhodol so svojou letkou zaútočiť na lietadlá Luftwaffe, stojace na neďalekom letisku Gilze Rijen. Hustá paľba protilietadlovej obrany letiska zasiahla Smikov Spitfire a pilot bol donútený zoskočiť na padáku. Okamžite musel utiecť pred nemeckou hliadkou, ktorá ho ostreľovala guľometom. Pokúsil sa ukryť u miestnych obyvateľov a mal šťastie, hneď na prvý pokus narazil na príslušníkov holandského odboja. Po niekoľko týždňov sa ukrýval na rôznych dedinách a v meste Breda. 27. októbra sa rozhodol prejsť frontovú líniu a pripojiť sa znovu k RAF. Podarilo sa mu prežiť delostrelecké bombardovanie, prešiel cez mínové pole a nakoniec dosiahol pozície amerických jednotiek, ktorých príslušníkov musel najprv presvedčiť o svojej totožnosti, pretože ho považovali za nemeckého ostreľovača. O dva dni sa vrátil k svojej jednotke.

Medzitým sa v jeho letke odohrala situácia, príznačná pre podobné udalosti. Členovia letky B Smika považovali za mŕtveho a podľa zaužívanej tradície si majetok padlého (okrem osobných vecí) jednoducho rozdelili medzi sebou. Jeden z pilotov predal aj jeho fotoaparát a za utŕžené peniaze bol usporiadaný „kar“ na Otovu počesť. Na veľké prekvapenie všetkých sa po poldruha mesiaci veliteľ letky vrátil živý a zdravý a jeho vlastníctvo mu bolo vrátené. Dokonca onen podnikavý kolega zašiel za Angličanom, ktorému predal fotoaparát a keď mu povedal, čo sa stalo, dostal ho späť a ani nemusel vrátiť peniaze. Tak mali piloti aspoň za čo usporiadať novú oslavu, tentoraz na počesť „zmŕtvychvstania“ svojho veliteľa.
Hrdinské počínanie si Ota Smika v tyle nepriateľa ocenili znova na velení Fighter Command a 13. novembra ho povýšili na Squadron Leadera a poverili ho velením britskej 127. stíhacej perute, v ktorej slúžili piloti z viacerých krajín. Koncom novembra preložili peruť na letisko Grimbergen v Belgicku. Ráno, v utorok 28. novembra vzlietlo dvanásť Spitfirov Mk. XIV s 20mm kanónmi a podvesenými dvojicami 250 kg bômb na útok proti zoraďovacej železničnej stanici v holandskom Zwolle. Privítalo ich tradičné peklo flaku. Spitfiry veliteľa perute Ota Smika a jeho zástupcu, Belgičana Henryho Taymansa sa z akcie nevrátili. Ani ich piloti. Obaja zahynuli v troskách svojich lietadiel.

Nemeckí vojaci čoskoro telo jedného z pilotov vyslobodili z trosiek a pochovali ho na blízkom cintoríne. Druhý Spitfire skončil vo vode neďalekého kanála a nebol vyzdvihnutý. Podľa výpovedí miestnych obyvateľov bol po vojne pilot, pochovaný na cintoríne v Kranenburgu, identifikovaný ako Henry Taymans.

Začiatkom šesťdesiatych rokov prišla na miesto katastrofy z 28. novembra 1944 vdova po belgickom pilotovi. Začala sa o udalosť podrobne zaujímať a nakoniec zisitla, že lietadlo, z ktorého vytiahli mŕtveho pilota, nenieslo kódové označenie, ktoré by patrilo Taymansovi. Záhada bola rozriešená až v roku 1965, keď z dna kanála vytiahli trosky druhého zostreleného Spitfiru a definitívne potvrdili, že až v tomto prípade sa jedná o Taymansov stroj, v kokpite ktorého bolo ešte stále telo pilota. Muž, pochovaný koncom novembra 1944 na cintoríne v Kranenburgu, bol teda Sq/Ldr Oto Smik, DFC.

Telo nášho najúspešnejšieho západného stíhača neskôr previezli do belgického Evére a neskôr do Gentu, aby bolo pred niekoľkými rokmi znovu exhumované a s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. Pri tejto príležitosti bol Oto Smik, stíhacie eso z druhej svetovej vojny, ktorý zostrelil samostatne deväť nepriateľských lietadiel, tri lietajúce bezpilotné strely, pravdepodobne zostrelil a poškodil ďalších päť lietadiel nepriateľa, povýšený in memoriam do hodnosti generálmajora letectva Armády SR.