Počet zobrazených článkov: 15 (z celkom 19 nájdených)
Dlhá cesta domov IV.: Dedičstvo otcov
Našou prvoradou úlohou po dosiahnutí Banskej Štiavnice, bolo zbaviť sa auta. Ešte lepšie, odložiť ho, aby sme si ho neskôr mohli vyzdvihnúť. Tesne pred mestom sme v rannom šerosvite uvideli neďaleko cesty opustený kameňolom. Tam sme Kübelwagen schovali za veľkým balvanom.
Dlhá cesta domov III.: Jawohl, Herr Sturmbannführer!
Obvinenie, ktoré na moju hlavu uvalil Mozart, ma uvrhlo do stavu ťažkej malomyseľnosti. Sedel som na peľasti postele a držiac hlavu v dlaniach, neprestajne som opakoval:
„To nie, to mi nemôže urobiť…“
Dlhá cesta domov II.: Tí, čo prežijú
„No tak, poďme, bude to?! Odpovieš už konečne, ty prasa?! S kým si bol v spojení? Kde sú partizánske základne?“ Vyšetrovateľ SD s prasačou tvárou a chladnými vodovými očami stál nado mnou a kopal ma, kam začiahol. Bezmocne som ležal na betónovej podlahe suterénu banskobystrickej väznice, pomaly už ani nevnímajúc, čo sa vlastne deje. Len tupé údery okovanou čižmou mi pripomínali, že je ešte vo mne trocha života. Takto to išlo už pol dňa. Alebo dva dni?
Dlhá cesta domov I.: Lekcia z konšpirácie
Väčšinou, keď sa dvaja nemajú o čom baviť, načnú tému počasia a majú aspoň na čo nadávať. Ak sa počasím zaoberá jedna hlava, patrí buď meteorológovi, alebo je absolútne prázdna a jej majiteľ nie je schopný myslieť na nič poriadne. Asi som patril do tej druhej kategórie. Zvykol som premýšľať: čo je horšie: teplo či zima? Keď ti slnko praží na hlavu, alebo keď zamrznú ešte aj vlastné myšlienky? V horách na sklonku štyridsiatehoštvrtého som konečne prišiel na to, čo je úplne najhoršie: zima a vlhko!
Kronika pološialených hrdinov XIV.
Každá sranda sa skôr či neskôr musí skončiť. Povstalecká armáda po dvoch mesiacoch krvavých bojov musela ustúpiť do hôr. Nemci sa valili zo všetkých strán. To už nespasí ani svätená voda, povzdychol si nadporučík Kubo. Môj veliteľ ma tesne predtým, ako opustil Banskú Bystricu, „požičal“ kapitánovi Rašlovi. Nevedel som, o čo kráča. Veliteľstvo armády, štáb partizánskych oddielov, aj všetky ostatné povstalecké orgány už boli evakuované na Donovaly. Mal to byť posledný zúfalý pokus, premeniť osadu na nedobytnú horskú pevnosť, kde by sa zvyšky povstalcov bránili až kým neprídu Sovieti, Američania, alebo pre mňa za mňa aj Papuánci, len nech už niekto odtiaľto odprace ten nacistický odpad.
Kronika pološialených hrdinov XIII.
Pokus o dobytie Ostrého znamenal začiatok generálnej ofenzívy Wehrmachtu na úseku šiestej taktickej skupiny. Do pohybu sa dali všade. Höfle si dal záležať, útok pripravil s prušiackou pedanciou. Rozhodol sa, že nezopakuje chybu svojho predchodcu Bergera, ktorý boj proti povstalcom bral ako okrajovú policajnú akciu a dosť protivníka podcenil. Do kariet Höflemu nahrávala aj politická situácia v Maďarsku. Sturmbanführer Oto Skorzeny, dvojník môjho kamaráta Vila, uskutočnil 16. októbra v Budapešti operáciu pod krycím názvom Panzerfaust. S hŕstkou mužov obsadil vládne budovy, admirála Horthyho, ktorý sa netajil tým, že by sa rád dohodol so Stalinom na prímerí, internoval a na čelo vlády dosadili napokon Szálasiho, verného mopslíka Tretej ríše. Pre povstanie to znamenalo zle-nedobre. Kým dovtedy nám z juhu nehrozilo takmer žiadne nebezpečenstvo, od budínskeho prevratu sa to malo zmeniť. Hranica s Maďarskom, presnejšie s územím okupovaným Maďarskom, bola strážená len neveľkými silami. Nemci si toho boli vedomí a preto čoskoro z tej strany nasadili čerstvú 18. divíziu tankových granátnikov SS Horst Wessel.
Kronika pološialených hrdinov XII.
Za chvíľu bude svitať. Zamračená obloha, z ktorej neustále mrholí, sa sfarbuje do oceľovosivá a temeno Sidorova na druhej strane Revúckej doliny sa vynára z čierno čiernej tmy. Z ťažkých oblakov nám nad hlavami visia franforce. Zdá sa, že keď vystriem ruku, môžem sa ich dotknúť. Pred očami sa mi mihajú veľké kvapky, čo sa zrážajú na prilbe a stekajú na plecia. Psie počasie. Dno zákopu je samé blato. Mám pocit, že sa mi doň prilepili baganče. Keď obrátim hlavu doprava, mám výhľad na mĺkvych, zamyslených vojakov, ťahajúcich jednu cigaretu od druhej. Nervy pracujú. Ak útok nezačne dnes, tak už asi nikdy. Nemcom netreba posielať kolkovanú žiadosť, určite sa objavia. A potom… ktovie ako to dopadne. Už sa párkrát pokúšali, ale vždy im sklapli zuby naprázdno.
Kronika pološialených hrdinov XI.
Niekedy sa človeku zdá, že je obklopený čudákmi. Každý tretí je blázon alebo – každý tretí je normálny a aj to som ja. Alebo je to naopak? Všetci sú blázni, len ja som Napoleon, všetci sú paranoici, ale mňa chcú naozaj zabiť! Je predsa vojna, či nie? Partia chlapov, s ktorými som prežil (to slovo by som rád zdôraznil) ďalšie dobrodružstvo v tyle nepriateľa, bola ale skutočnou zbierkou psychiatrických diagnóz. Zapadol som medzi nich dobre, asi sme si neboli tak cudzí, ako som dúfal…
Po odhalení sprisahania v banskobystrickej väznici a odpustení zvyšku môjho trestu ma nadporučík Kubo ponúkol do služieb svojmu nadriadenému. Kapitán Korecký však s poďakovaním a zároveň zdesením odmietol. Hoci som sa mu za nedávny incident ospravedlnil, správal sa ku mne s odstupom asi piatich krokov a vždy keď ma uvidel, zľahka ním trhlo a snažil sa dostať preč.
Kronika pološialených hrdinov X.
„Rozsudok v mene republiky: Obžalovaný bol uznaný vinným z neuposlúchnutia rozkazu, odopretia poslušnosti a útoku na dôstojníka. Odsudzuje sa na desať dní žalára a stratu hodnosti. Proti rozsudku nie je možné odvolanie.“
Idem do basy. No a čo? Aj tak mi je to už všetko jedno. O pár minút už sedím v komfortne zariadenej cele. Mám tu deku, nočník, okno (pochopiteľne zamrežované) a jedlo trikrát denne. Čo by za to dali chlapi tam vonku, na fronte!
Na Dunaji
Ktosi bol raz riekol, že život je sťa cesta. Múdro to vymyslel, taký lesný chodníček mi v mnohom pripomína život. V jednej chvíli sa oddelí od svojej „rodnej cesty“ a už si ide vlastným smerom. Chvíľku sťažka stúpa k vrcholu, len preto aby znova pomaly schádzal, či rovno sa pustil na dno. Ďalšie chodníčky sa objavia z lesa, prídu, pokračujú s vami a potom sa obrátia iným smerom. A to za to, aby sa po čase zasa objavili. Dbajte však mojej rady a nikdy nestavte, aby ste sa dozadu obzreli. Ja som onú chybu urobil. Videl som mnoho cestičiek krútiacich sa lesom. Potom začala jedna po druhej odpadávať a miznúť. Z tej mojej som sledoval ako sa završujú osudy iných. Napokon ostala iba tá moja. Je bolestivé nevedieť prečo. Prečo ostatné zanikli? Na ostatok dôjdete k zvyšnej otázke: Kedy zanikne tá vaša?
Kronika pološialených hrdinov IX.
„Honem, hoši, hněte sebou, ať tady nestojíme do rána!“
Dôstojník v československej uniforme vo dverách Dakoty poháňal vojakov svojej jednotky, ktorí celí natešení a usmiati vybiehali po pristavenej rampe von.
„Hurá! Nazdar! Konečne doma!“ tmou na Troch Duboch zneli výkriky radosti. Muži, ktorí vystúpili z lietadiel, sa hneď zvítali s tými na zemi. Mnohí sa poznali. Dôstojník prikázal vyložiť náklad z útrob Dakoty a potom vzorne odpochodoval ku skupinke, stojacej pri hangári. Zastal pred dvojicou generálov.
Kronika pološialených hrdinov VIII.
V októbri sa všetko zmenilo, väčšinou k horšiemu. Nemci sa osmelili a po tom, čo obsadili hornú Nitru a Turiec, to vyzeralo, že s nami spravia krátky proces. Zvolen a Banská Bystrica boli ohrozené. Nebyť toho, že sme stále držali údolie Hrona za Sv. Krížom a Malý aj Veľký Šturec, Höfle by už bol pod Urpínom. Stále nebolo jasné, čo spravia Maďari. Horthy bol síce stále oficiálne verný Hitlerovi, ale poza chrbty nemeckých generálov v Budapešti už vyjednával so Stalinom o prímerí. Jeho tajný vyslanec, generál Faragó, letel na rokovania do Kyjeva z Troch Dubov. Lenže Maďarsko bol plné Nemcov a tí mohli z juhu na nás kedykoľvek zaútočiť. Zatiaľ sme si mohli gratulovať, že tlak prichádza len z jednej strany.
Kronika pološialených hrdinov VII.
Ráno 25. septembra bolo jedným z tých, kedy sa človeku nechce vystrčiť nos z teplého a hlavne suchého pelechu. Najradšej by sa otočil v posteli na druhý bok a chrnel do večera. Potom by sa zobudil a znova išiel spať. Ale nie, máme tu vojnu, oddýchnem si v hrobe.
Kronika pološialených hrdinov VI.
Hitler has only one left ball, Göring has two but very small, Himmler has something similar, but poor old Goebbels has no balls at all.
Banskobystrickým Národným domom sa ozýval bujarý spev rozkokošených členov americkej a britskej spravodajskej skupiny, doplnených o pár Slovákov a Krasnoarmejcov, vrátane majora Studenského-Skripku. Yankeeom sa nakoniec predsa len podarilo zlomiť ho a prehovoriť na drink v reštaurácii hotela, v ktorom boli všetci ubytovaní. Major bol v službe veľmi odmeraný a racionálny vojak s lakonickým vystupovaním, ale keď mal dobrú náladu, bol z neho zábavný spoločník. Na onej veselici sa spočiatku zúčastnil aj nadporučík Kubo, ale okolo polnoci sa vytratil s tým, že ja mám zostať a „plniť si svoje povinnosti“. Dodnes síce neviem, čo tým myslel, ale zostal som rád. Túto „Intelligence party“ zorganizovali naši americkí kamaráti.
Kronika pološialených hrdinov V.
Zavčas ráno, ešte pred svitaním, ma služba vytiahla z postele. Zháňal ma veliteľ. Čakal na mňa pri mojej motorke, mračil sa a zamyslene pofajčieval.
„Kde toľko trčíš,“zavrčal nervózne a nečakajúc na odpoveď, nasadol do sajdky a zavelil: „Do Hájnikov. A blicšnel.“
Cestou som usilovne premýšľal, čo sa tam takého musí konať, aby veliteľa spravodajského oddelenia hnali za tmy do malej obce, navyše v srdci povstaleckého územia. Ale už som aj z vlastných skúseností vedel, že čert nikdy nespí a vo vojne si nemôžeš byť ničím istý ani v najhlbšom zázemí. Bol som dosť zvedavý, čo sa stalo.
