Počet zobrazených článkov: 15 (z celkom 34 nájdených)
Bojové nasadenie nemeckej 357. pešej divízie na Slovensku
357. pešia divízia (PD) bola sformovaná v novembri 1943 vo výcvikovom priestore Radom na území dnešného Poľska. Ako základ poslúžili zvyšky 327. PD (od ktorej zrejme nová divízia prevzala aj symbol – znak Viedne), ako aj niekoľkých ďalších divízií. Tvorili ju tri granátnické pluky po dvoch práporoch, delostrelecký pluk a divízne jednotky (ženisti, spojári, prieskumníci atď.).
POHĽAD Z OBRANNÉHO ZÁKOPU - vojská Osi pri prelome Hrona 25.3.1945
23.3.45, priestor Nitra.
Generál Kreysing, veliteľ 8.armády, už viac dní počíta s ofenzívou II. ukrajinského frontu. Maršál Malinovskij už skutočne dokončil potrebné prípravy a zoskupil oddiely, samotný začiatok ofenzívy však určí STAVKA, ktorá čaká, či sa nedávno začatý prielom Tolbuchina (3.Ukr.frontu) na raabskom fronte na juh od Dunaja s istotou vyvíja podľa očakávaní. Malinovskij na začiatku plánuje preraziť frontu južne a juhozápadne od Levíc a toto naštrbenie fronty s pomocou Plijevovej gardovej jazdecko-mechanizovanej skupiny premeniť na prielom, ktorý by zabránil ustupujúcim nemeckým jednotkám zaujať postavenia na prírodných prekážkach, riekach Nitra a Váh.
14. divízia Waffen SS Galizien v procese potlačenia Povstania na strednom Slovensku (1944)
Ako svojho času konštatoval historik K. Fremal – v poznaní základnej faktografie o nemeckých okupačných silách na Slovensku v období potlačenia Slovenského národného povstania až do prechodu frontu sú v slovenskej historickej literatúre prekvapujúce medzery a „doslova komické údaje o protivníkovi“. Podobná situácia dlhší čas pretrvávala aj v otázke fašistických represálií na Slovensku v rokoch 1944 – 1945. Hoci tie boli dosť dobre zmapované, chýbala im však jednoznačná konkretizácia, t.j. procesom výskumu neboli definované jednotky, ktoré sa dopustili a podieľali sa na zločineckých represáliách voči slovenskému obyvateľstvu. Slovami K. Fremala: „Viacerí historici o nich napísali, podrobne ich ukázali, ale treba ich konkretizovať, spresniť a podrobne spracovať.“[1] Práve takýto cieľ sme si stanovili v tejto štúdii. Zameriavame sa na činnosť jednej z okupačných divízií pôsobiacej na Slovensku od vypuknutia Povstania a podrobnejšie na preskúmanie jej protipartizánskej a tiež represívnej aktivity.
II. partizánska brigáda gen. M. R. Štefánika a represálie
Revolučné udalosti, akými bezpochyby povstanie v lete roku 1944 bolo, prinášajú so sebou aj udalosti ktoré odporujú morálnym zásadám v bežnom mierovom živote. Vojna a jej dôsledky vyplavujú na povrch nevraživosť, vybavovanie si osobných účtov, politické ciele dosahované rôznymi spôsobmi. V štúdii uvediem niekoľko prípadov represívnych akcií, ktoré uskutočnili ako aj niektorí príslušníci II. slovenskej partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika, tak aj príslušníci nemeckých vojenských a bezpečnostných útvarov v rokoch 1944 – 1945 voči brigáde či jej podporovateľom. V prípade partizánskych činov uvádzam aj niekoľko tých, ktoré sa udiali už pred vznikom II. partizánskej brigády, nakoľko mali vplyv na ďalšie správanie sa partizánov brigády k podobným akciám. Rovnako v prípade nemeckých akcií uvádzam len konkrétne príklady, ktoré sa priamo dotýkajú okruhu II. partizánskej brigády.
Vojnové zločiny slovenských vojakov 1941 - 1944
Vojnovými trestnými činmi sú závažné porušenia noriem, ku ktorým dochádza počas medzinárodných ozbrojených konfliktov. Za začiatok určenia skutkovej podstaty týchto trestných činov v súčasnom trestnom práve sa pokladá Kódex Francisa Libera, ktorý bol prijatý vládou USA počas občianskej vojny r. 1861 – 1865. Tento Kódex bol ako zbierka „inštrukcií pre veliteľstvo armád USA na bojiskách“ zverejnený 24. apríla 1863 dekrétom prezidenta Abrahama Lincolna č. 100. Obsahoval aplikáciu zákonov počas vojnového obdobia na okupovanom území. Kódex zahŕňal povinnosti ako okupovanej, tak aj okupujúcej strany, ktoré ich museli dodržiavať kvôli zamedzeniu vojnovým a trestným činom. Tento Kódex podstatne ovplyvnil ďalší vývoj práva ozbrojeného konfliktu. Rovnakou problematikou sa ďalej zaoberali napríklad Petrohradská deklarácia z r. 1868, Bruselská deklarácia z r. 1874, Haagske konvencie z r. 1899 a r. 1907, Ženevská konvencia z r. 1929. Ani jeden z týchto dokumentov nepredpokladal, že porušenie noriem v nich obsiahnutých sa bude kvalifikovať ako trestný čin.
Vyznamenaní z bitky o Lipovec
Nasledovný článok sa zaoberá prísluškmi Rýchlej brigády (ďalej RB), ktorí sa svojimi činmi zaslúžili o dobytie menšieho, ale o to významnejšieho ukrajinského mestečka Lipovec (Lipowiec). V príspevku som sa zameral iba na hrdinské činy pri Lipovci, pričom veľa vyznamenaných činov bolo i pred útokom na Lipovec (ako napríklad v boji pri Lisku, v obci Vinnice či pri prebrodení rieky San a následnom zneškodnení bunkrov). Ale to už je iná kapitola, ktorá bude námetom ďalších príspevkov. Lipovec sa stal „krstom ohňom“ pre RB a všeobecne i pre slovenskú armádu na východnom fronte. Svedčí o tom aj štatistika: priamo v Lipovci zahynulo 62 vojakov (z toho 5 dôstojníkov), na následky zranenia umrelo ďalších 10 (z toho 1 dôstojník). Z toho vyplýva, že mnoho dôstojníkov svojich mužov viedlo priamo v boji (potvrdzuje to aj počet vyznamenaných dôstojníkov či už medailou Za hrdinstvo 3. alebo 2. stupňa - ďalej ZH3, ZH2). Aj tento fakt svedčí o tom, ako urputne bojovala RB, i keď mnoho z jej vojakov umrelo zbytočne.
Výzbroj a výstroj slovenskej armády I. (Protiplynová pláštenka "S" a individuálna ochrana proti BCHL)
Slovenská armáda po svojom vzniku trpela nedostatkom rôzneho vojenského materiálu, ktorý len s ťažkosťami nakupovala v Nemecku, Taliansku a u domácich firiem na Slovensku. Nákupom u firmy Harmanecká továreň na papier, účastinná spoločnosť sa riešil tiež nedostatok protiplynových plášteniek. Československá armáda zaviedla v roku 1938 protiplynové pláštenky vz.38, ktorých mala k 15. marcu 1939 k dispozícii 265 103 kusov. Z nich sa na Slovensku nachádzalo len minimum. V slovenskej armáde mal každý vojak pridelenú plynovú masku vz.35 v plátenej brašni, na výcvikové účely sa používali aj staršie masky vz.23 v plechovej krabici. Armáda disponovala aj istým počtom plynových masiek vz.33, no ich použitie nie je nateraz bližšie známe. Počas bojov proti ZSSR v roku 1941 si armáda plne uvedomila nedostatok v osobnej výstroji jednotlivca, ktorému chýbali protiplynové pláštenky a tiež ďalšie prostriedky proti bojovým chemickým látkam (ďalej BCHL) ako asanačné masti a podobne. Podľa skúseností z frontu bolo navrhované aj zavedenie nemeckých plynových masiek vz.38 v plechovej krabici namiesto masiek československých. Jednotky podľa rozkazu MNO vyhľadávali aj sovietsky koristný chemický materiál. Tento stav sa armáda v priebehu roka 1942 rozhodla riešiť.
Pôsobenie Dunajskej flotily Červenej armády na Slovensku I.
Boje druhej svetovej vojny na Slovensku sa odohrávali predovšetkým na súši a vo vzduchu. Veľmi zaujímavou kapitolou sú ale aj zriedkavé operácie na vode. Keďže jediným naším tokom, splavným pre väčšie plavidlá, je Dunaj, významná dopravná tepna, jediné bojové akcie lodí sa odohrávali práve na jeho hladine. Okrem toho, že Dunaj spája strednú Európu s Čiernym morom, počas vojnových konfliktov v dejinách často slúžil ako vojensko-taktický prvok, predovšetkým obranný.
Úteky Slovákov zo sovietskeho zajatia II.
Na konci leta 1941 bola slovenská armádna skupina vyslaná do vojny proti Sovietskemu zväzu reorganizovaná. Výsledkom reorganizácie bolo sformovanie Rýchlej a Zaisťovacej divízie. Rýchla divízia bola nasadená do prvej línie a Zaisťovacia divízia (ZD) zostala v tyle Wehrmacht oko okupačný útvar. Jej úlohou bola strážna a bezpečnostná služba na severe Nemcami okupovanej Ukrajiny a v južnom Bielorusku. Vo zverenom priestore mala udržiavať poriadok, strážiť sklady a chrániť železničné a cestné komunikácie pred útokmi partizánov. K týmto povinnostiam od začiatku pribudol aj aktívny boj proti partizánom. Sovietske partizánske hnutie však bolo vďaka Stalinovej vojenskej politike v rokoch 1937 – 1941 slabé a zle organizované. Neboli vyškolené kádre (špecialisti školení na partizánsku vojnu pred tokom 1937 zmizli počas čistiek v gulagoch obvinení z z teroristických praktík), neexistovali pripravené sklady zbraní, bol nedostatok výbušnín a spojovacích prostriedkov. Z týchto dôvodov bola aktivita partizánov až do jari 1942 prakticky nulová. Slovenské jednotky preto vykonali len niekoľko protipartizánskych akcií s minimálnymi výsledkami. K prvému väčšiemu boju Slovákov s partizánmi došlo až 13. marca 1942 pri obci Perekalje. Straty, ktoré slovenské jednotky utrpeli v tomto boji boli ťažké. Padlo 14 vojakov, 22 bolo ranených a 8 zostalo nezvestných. Spomedzi nezvestných a ranených neskôr zomrelo 5 mužov, takže celkový počet mŕtvych bol 19. Do partizánskeho zajatia padol stk. Michal Kováč. Jeho ďalší osud však nie je známy.
Bitka o strečniansku tiesňavu (31. 8. – 3. 9. 1944)
Strečnianska tiesňava na Váhu svojou polohou už od stredoveku priťahovala pozornosť obyvateľov a dobyvateľov. Nečudo, že už krátko po tatárskom vpáde bol na pravom brehu postavený hrad, dnes známy ako Starý hrad a neskôr v ústí tiesňavy na náprotivnom brehu rieky strečniansky hrad. Tieto skutočnosti ešte viac podčiarkujú význam niekoľko kilometrov dlhej úžiny, zovretej z oboch strán strmými, od 500 do 1000 m vysokými zalesnenými masívmi Malej Fatry. Zároveň je strečnianska tiesňava jediným prístupovým koridorom do Turca a Liptova od západu, pričom jej význam ešte vzrástol v druhej polovici 19. storočia vybudovaním košicko–bohumínskej železnice.
Úteky Slovákov zo sovietskeho zajatia I.
Jedným z najťažších osudov pre vojaka, ktorý prežil bojové nasadenie, je zajatie. Postavenie zajatcov sa napriek podpisu Ženevských konvencií na začiatku 20. storočia v priebehu 2. svetovej vojny prudko zhoršilo. Zabíjanie zajatcov alebo zámerne nedostatočná starostlivosť o nich s cieľom ich usmrtenia boli charakteristické najmä pre vojnu na východnom fronte. Sovietsky zväz i Veľkonemecká ríša používali voči zajatcom svojich armád prakticky rovnako kruté metódy. Aj preto dosiahla vojna na východnom fronte na obidvoch bojujúcich stranách nevídanú brutalitu.
Prví Američania
V piatok 16. júna 1944 vyslala 15. letecká armáda Spojených štátov Amerických (15. USAAF) do vzduchu 169 bombardérov Boeing B-17 Flying Fortress a 489 bombardérov Consolidated B-24 Liberator. Ich doprovod zabezpečovalo 290 stíhacích strojov - 112 dvojmotorových P-38 Lightning, 136 P-51 Mustang a 42 P-47 Thunderbolt. Cieľmi boli rafinérie v oblasti Viedne. Avšak nie len tam. 49. bombardovací wing tvorený štyrmi skupinami bombardérov B-24 bombardoval bratislavskú rafinériu Apollo, zimný prístav a prístavný most v Bratislave.
Boje o „Hronské predmostie“ a operácia Südwind
Dukla, Bratislava, Moravská brána, Praha… Týchto niekoľko bojísk druhej svetovej vojny v bývalom Československu bolo oficiálnou historiografiou pred rokom 1989 podávaných ako najvýznamnejšie udalosti tohto obdobia u nás. Pochopiteľne, bol v tom silný ideologický zámer: vykresliť Červenú armádu a 1. československý armádny zbor ako víťaznú silu, ktorú nepriateľ nedokázal zastaviť. Bolo to však skutočne vždy tak? Je starou pravdou, že žiadna armáda nie je neporaziteľná, veľké víťazstvá sa nerodia ľahko a prichádzajú často až po krutých porážkach a krvavých stratách. Toto bol fakt, ktorý marxistickí historici dlho pred verejnosťou tajili. Sovietsky vojak ani v posledných mesiacoch vojny nebol žiadnym dokonalým superhrdinom, ktorý nepoznal trpkosť porážky. Mocná "záštita socializmu" sa však pozorne dívala a dbala na svoju povesť…
Malá vojna II.
Letecké boje 23. - 25. 3. 1939
Wolfgang Venohr: 36 otázok o poľnom ťažení na Slovensku
Komentovaný preklad spovede pätnástich bývalých nemeckých vojakov, ktorí sa zúčastnili bojov proti jednotkám povstaleckej armády v roku 1944 v rámci 1. práporu bojovej skupiny Schill pod velením SS-Obersturmführera Hansa Kettgena. [1]
