Prihlásenie
  Posledné komentáre
K bodu 25, je pravda že na Námestovo postupoval 15 . . . (Priebeh druhej svetovej vojny a Povstania v Námestove)

Medzi tými prvými popravenými 25-26.augusta 1944 t . . . (II. partizánska brigáda gen. M. R. Štefánika a represálie)

Super reakcia. Akurát včera som dané číslo .týždňa . . . (List novinárovi Marekovi Vagovičovi v súvislosti s jeho tendenčným rozhovorom a klamstvami v časopise .týždeň č. 1/2013)

  Priatelia
Final Destination: Slovakia Klub priateľov vojenskej histórie Slovenska Militaty foto - fotogaléria vojenskej techniky KVH Carpathia www.valka.cz www.kvhbeskydy.sk www.forumhistoriae.sk
  Štatistika
Počet návštev:

Top Military Sites

 

Pôsobenie Dunajskej flotily Červenej armády na Slovensku I.

Boje druhej svetovej vojny na Slovensku sa odohrávali predovšetkým na súši a vo vzduchu. Veľmi zaujímavou kapitolou sú ale aj zriedkavé operácie na vode. Keďže jediným naším tokom, splavným pre väčšie plavidlá, je Dunaj, významná dopravná tepna, jediné bojové akcie lodí sa odohrávali práve na jeho hladine. Okrem toho, že Dunaj spája strednú Európu s Čiernym morom, počas vojnových konfliktov v dejinách často slúžil ako vojensko-taktický prvok, predovšetkým obranný.

Boje o Ostrihom a výsadok pri Táte

Úlohu Dunaja ako prirodzenej prekážky plánovala využiť už predvojnová československá armáda, keď v kritickom období na konci tridsiatych rokov vybudovala na svojom úseku toku rieky sústavu opevnení s cieľom zachytiť možný útok zo strany Nemecka a Maďarska. Išlo o niekoľko zariadení v okolí Bratislavy a Komárna. Politický vývoj (Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž) však využitie týchto objektov znemožnili.

Dnešný slovenský úsek toku druhej nadlhšej európskej rieky sa potom stal dejiskom vojenských operácií až na sklonku vojny, keď sa frontová línia presúvala k hraniciam Rakúska. Hlavným aktérom týchto akcií bola Dunajská riečna flotila Červenej armády.

Táto nesporne zaujímavá a svojím spôsobom ojedinelá jednotka vznikla v roku 1940, keď Sovietsky zväz s tichým súhlasom Tretej ríše zabral rumunskú Besarábiu, dnešné Moldavsko. Dolný tok Dunaja, vrátane jeho delty sa stal štátnou hranicou. Na jeho obranu zriadilo velenie Červenej armády Dunajskú flotilu, jednotku zloženú z oddielu monitorov (robustných pancierových lodí), oddielu pancierových motorových člnov, skupiny mínoloviek, strážnych člnov. Do stavu flotily v tomto období patrilo aj niekoľko batérií delostrelectva, jedna stíhacia letka a aj dve roty pechoty. Treba povedať, že sovietske ozbrojené sily mali v tom čase značné skúsenosti s využitím loďstva na veľkých vodných tokoch. Už cárska armáda nasadzovala bojové lode na Volge a iných splavných riekach, podobne tomu bolo aj v období občianskej vojny.

Úlohou Dunajskej flotily v období jej vzniku bola predovšetkým strážna služba na sovietsko-rumunskej hranici. Po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom 22. 6. 1941 sa jej prvoradým cieľom stalo ubrániť hranicu na Dunaji. Flotile sa tento zámer darilo pomerne úspešne plniť až do polovice júla. Čelila totiž rumunským námorným a pozemným silám, ktoré na tomto úseku neboli schopné preraziť jej obranu. Situácia sa zmenila, keď jednotky nemeckej skupiny armád Juh prenikli po súši do tyla flotily a pozemných jednotiek, bojujúcich v súčinnosti s ňou, preto bola nútená vykonať evakuáciu pozdĺž pobrežia Čierneho mora do Odesy. Z novej základne podnikala flotila výpady na Južnom Bugu a dolnom Dnepri. Ústup však pokračoval. V auguste flotila krátko pôsobila z chersonského prístavu a v koncom septembra už bola umiestnená v Sevastopole. V novembri zabezpečovala evakuáciu vojakov a civilného obyvateľstva cez Kerčský prieliv. 20. 11. 1941 bola rozpustená a jej jednotky zaradené do Azovskej vojenskej flotily.

Obnovenie Dunajskej flotily sa stalo aktuálnym až keď Červená armáda znova dosiahla jej pôvodnú operačnú oblasť. 13. 4. 1944 ľudový komisár vojenského námorníctva rozpustil Azovskú flotilu a na jej základoch bola znovuvybudovaná Dunajská flotila. Za jej veliteľa bol vymenovaný kontraadmirál S. G. Gorškov.

Úlohy flotily sa spolu so zásadnými zmenami vo vojensko-politickej situácii upravili: Lode a pozemný sled uskutočňovali prielomy do obrany protivníka pozdĺž Dunaja a jeho prítokov, vykonávali výsadky, zabezpečovali dopravu a odmínovanie jednotlivých úsekov rieky. Takto sa flotila v súčinnosti s 3. ukrajinským frontom podieľala na obsadzovaní Moldavska, Rumunska, Bulharska a Juhoslávie, zúčastnila sa belehradskej operácie a koncom roka asistovala pri dobýjaní Budapešti.

12. 12. 1944 prevzal velenie flotily kontraadmirál G. N. Cholosťakov. Jeho predchodcu, S. G. Gorškova medzitým povýšili do hodnosti viceadmirála a poverili velením eskadry v rámci Čiernomorskej flotily. Náčelníkom štábu zostal kapitán. 1. stupňa A. V. Sverdlov, ktorý v tejto funkcii pôsobil aj za Gorškova.

Cholosťakov podobne ako mnohí iní sovietski dôstojníci bol za najväčích armádnych čistiek v roku 1938 uväznený a až na príhovor M. I. Kalinina ho vzali späť to armády. Stal sa veliteľom brigády ponoriek Čiernomorskej flotily a neskôr velil novorosiijskej základni.

Zloženie flotily v čase, keď vstupovala na územie Slovenska bolo oproti stavu, v akom začala operácie v lete 1944 mierne pozmenené. Hlavnými silami sa stali dve brigády riečnych lodí. 1. brigáda pozostávala z 1. gardového oddielu pancierových motorových člnov (17 plavidiel), 3. oddielu pancierových motorových člnov (18 plavidiel) a 1. oddielu monitorov (3 plavidlá) a velil jej nositeľ zlatej hviezdy Hrdinu Sovietskeho zväzu, kapitán 2. stupňa P. I. Deržavin. 2. brigáda sa skladala zo 4. oddielu pancierových motorových člnov (16 plavidiel), 1. oddielu mínometných motorových člnov (16 plavidiel) a 2. oddielu monitorov (3 plavidlá) a jej veliteľom bol kapitán 2. stupňa A. F. Aržavkin. Početné stavy sa počas bojových operácií pochopiteľne menili. Monitory ako pomerne veľké lode s výtlakom vyše 200 t a ponorom okolo 1 m sa už na plytšom strednom Dunaji nepoužívali, preto hlavnou údernou zložkou flotily boli pancierové motorové člny dvoch typov. Menší mal výtlak necelých 30 t, ponor 0,59 m a dosahoval rýchlosť 30 km/h. Jeho výzbroj tvoril jeden kanón kalibru 76,2 mm a dva veľkokalibrové guľomety DŠK kalibru 12,7 mm. Na niektorých plavidlách tohto typu boli príležitostne umiestnené aj reaktívne mínomety kalibru 82 mm. Druhú kategóriu pancierových člnov predstavovali plavidlá s výtlakom až 50 t, ponorom 0,87 m a rýchlosťou 40 km/h. Na palube mali po dva kanóny kalibru 76,2 mm a dva guľomety DŠK. Mínometné člny niesli reaktívne mínomety kalibru 82 mm a veľkokalibrové guľomety a boli určené na priamu delostreleckú podporu pancierových člnov a výsadkov.

Dôležitou súčasťou Dunajskej flotily bola aj odmínovacia brigáda, pozostávajúca z niekoľkých desiatok odmínovacích člnov rôznych typov (aj koristných). Okrem toho disponovala aj niekoľkými ukoristenými rýchlymi výsadkovými člnmi, vyše 40 remorkérmi a okolo 150 vlečnými nákladnými člnmi s rozličnou tonážou.

Pobrežný sprievodný oddiel sa skladal z pohyblivej delostreleckej batérie č. 508 vybavenej štyrmi húfnicami kalibru 122 mm s ťahačmi a pohyblivej batérie č. 492, ktorú tvorilo šesť samohybných diel SU-76.

Častým partnerom flotily pri výsadkových operáciách bola aj 83. samostatná brigáda námornej pechoty (tri prápory a jedna samostatná rota), ktorej velil plukovník Smirnov.

Hlavnú základňu mala Dunajská flotila na dolnom toku rieky v Izmaile a počas bojov na strednom Dunaji jej štáb sídlil v meste Turnu Severin na území Rumunska. Stanovište veliteľa sa však presúvalo zároveň s postupom jednotiek a v priebehu bojov sa premiestnilo do Visegrádu, Neszmély, Komárna, Bratislavy a nakoniec do Viedne./p>

Po páde Budapešti sa v polovici februára dostala Dunajská flotila na rozhranie 2. a 3. ukrajinského frontu. Na ľavom brehu rieky vtedy operovala 7. gardová armáda a na pravom 46. armáda. Proti nim stáli 8. nemecká a 3. maďarská armáda. Zaujímavou skutočnosťou je, že Nemci ani a ich spojenci v tom čase na úseku Dunaja od Bratislavy po Budapešť nenasadzovali žiadne bojové plavidlá.

Situácia v operačnom úseku bola nasledovná: Na pravom brehu Dunaja prebiehala frontová línia východne od Ostrihomu a stáčala sa na juhozápad. Na ľavom brehu sa jednotkám 6. gardovej tankovej a 7. gardovej armády v januári podarilo vytvoriť predmostie v oblasti severne od sútoku Dunaja a Hrona, avšak Nemci ich mohutným tankovým protiútokom (operácia Südwind) koncom januára zatlačili späť za Hron. Kľúčovým bodom pre postup flotily bola Vyšehradská brána, úsek toku Dunaja zovretý od severu masívom pohoria Burda a od juhu Visegrádskou vrchovinou (oba masívy sa takmer hneď od brehu rieky strmo zdvíhajú do nadmorskej výšky 300 m). Za nimi proti prúdu leží Ostrihom. Mesto pri januárovej ofenzíve dobyli Sovieti, ale neskôr sa ho znova zmocnili Nemci, pričom zničili Most Márie Valérie, jedinú vtedajšiu spojnicu oboch brehov na úseku Dunaja medzi Budapešťou a Komárnom.

20. 2. 1945 Hlavný stan najvyššieho velenia Červenej armády rozhodol o podriadení Dunajskej flotily a 83. brigády námornej pechoty 2. ukrajinskému frontu. Štáb maršala Sovietskeho zväzu R. J. Malinovského plánoval túto posilu využiť v nadchádzajúcej ofenzíve, ktorá mala začať 15. 3. Kontraadmirál Cholosťakov preto sústredil svoje jednotky vo východiskových pozíciách: 1. brigádu pancierových člnov a 83. brigádu námornej pechoty vo Visegráde, 2. brigádu pancierových člnov južnejšie, v priestore mesta Vác a na ľavom brehu pri obci Szob obe delostrelecké batérie flotily.

Protiútok 6. SS tankovej armády pri Balatone (operácia Frühlingserwachen) ešte viac posúril začatie ofenzívy 2. a 3. ukrajinského frontu smerom na Viedeň. Ak mala flotila efektívne sprevádzať pozemné jednotky a plniť svoje bojové a transportné povinnosti, bolo potrebné obsadiť najprv Ostrihom. Mesto držala 117. ľahká pešia divízia Wehrmachtu, dobre zachytená v členitom teréne. Od východu naň mala po brehu Dunaja zaútočiť 83. brigáda námornej pechoty a južne od nej 99. strelecká divízia (plukovník Z. T. Derzijan). Dunajská flotila mala následne vysadiť jeden prápor námornej pechoty v priestore obce Tát západne od Ostrihomu a tak odrezať jednotky brániace mesto od ústupových trás.

Veliteľom výsadku bol menovaný kapitánporučík K. I. Butvin. Okrem výsadkových člnov mu boli pridelené aj dva pancierové člny a jeden mínometný čln ako delostrelecká podpora, vysunutá proti prúdu proti prípadnému protiútoku po vode (veliteľ napdoručík A. A. Karpeňuk), ďalej oddiel zabezpečovacích lodí – pancierový čln a dve mínolovky (nadporučík V. A. Biriuk) a ochranný delostrelecký oddiel zložený z troch mínometných člnov (kapitánporučík N. G. Nikitin). Samotný výsadok predstavoval 144. prápor námornej pechoty majora V. P. Bystrova, pozostávajúci z 536 mužov s desiatimi delami a mínometmi.

Na sútoku Dunaja a Hrona ešte operovala jedna skupina mínometných člnov zameraných na ostreľovanie Štúrova (vtedy Parkan) a skupina pancierových člnov zameraná na Ostrihom.

19. marca o 21.00 sa začal vo Visegráde naloďovať výsadok. V tom istom čase lietadlá 5. leteckej armády napadli Ostrihom, Štúrovo a Tát. Pozemnú delostreleckú podporu zabezpečovali obe batérie flotily z postavenia na ľavom brehu Hrona pri Kamenici n/Hr. (major J. D. Pasmurov) a armádna delostrelecká skupina 46 A z frontovej línie niekoľko kilometrov východne od Ostrihomu.

O 21.45 skupina lodí výsadku a jeho ochrany vyrazila do akcie. Vpredu plával Karpeňukov ochranný oddiel, za nimi desať pancierových člnov s námornou pechotou, potom zabezpečovací oddiel a oddiel delostreleckej ochrany. V okamihu, keď sa v tme približovali k zničenému mostu Márie Valérie, znovu začali nalietavať lietadlá 5. leteckej armády, aby odpútali pozornosť Nemcov a zároveň kryli hluk lodných motorov. Ešte predtým sa sovietskym prieskumníkom podarilo pod rúškom tmy nepozorovane priplávať v člnoch k mostným pilierom, kde sa zamaskovali a tak mohli približujúcim sa pancierovým člnom dávať svetelné orientačné signály. Týmto spôsobom sa takmer celá výsadková skupina dostala popod most. Iba pancierový čln č. 7 poručíka V. N. Nikoľského v tme narazil na mostný pilier. Ostatné člny však vzali jeho výsadkárov na svoje paluby a dokonca poškodené plavidlo stihli odtiahnuť späť do priestoru Vyšehradskej brány na riečny kilometer 1713, kde sa zakrátko potopil.

Až vtedy protivník zistil prítomnosť sovietskych člnov na vode a spustil na ne intenzívnu paľbu z oboch brehov Dunaja. Delá, mínomety a húfnice podporných skupín však úspešne túto paľbu umlčali. Zákaz strieľať mali iba výsadkové člny, aby neprezradili svoju prítomnosť a pozíciu.

O 1.20 dosiahla výsadková skupina priestor vylodenia na riečnom kilometri 1729 severozápadne od Tátu, ktoré prebehlo bez akéhokoľvek odporu a trvalo asi 40 minút. Prápor majora Bystrova bleskovo postúpil na juh a preťal cestu Tát - Nyergesújfalu, čím splnil svoju úlohu. Všetky člny sa o 3.07 otočili na návrat do Visegrádu, aby to stihli do svitania. V priestore Ostrihom – Štúrovo ich opäť ostreľovali nemecké jednotky, avšak lode preplávali tentokrát bez strát.

Výsadok mal udržať svoje postavenie západne od Tátu do príchodu 49. gardovej a 86. gardovej streleckej divízie, ktoré postupovali z juhovýchodu. Medzi nimi však stáli nemecké jednotky. Major Bystrov zorganizoval obranu formou ohnísk odporu na dostupných vyvýšených miestach terénu. Od obsadenia predmostia mohol počítať už iba s nepriamou palebnou podporou delostreleckých batérií flotily zo značnej vzdialenosti.

20. marca sa Nemcom podarilo spomaliť postup sovietskych peších jednotiek na Ostrihom a Tát. Zároveň podnikli proti výsadku desať útokov, ktoré síce námorná pechota odrazila, avšak bolo zrejmé, že ak strelecké divízie urýchlene nedosiahnu breh Dunaja, protivníkovi sa môže podariť znovu sprejazdniť cestu obsadenú v noci a prisunúť posily. Z tohto dôvodu dostal kontraadmirál Cholosťakov rozkaz posilniť výsadok 305. práporom námornej pechoty (360 mužov). Tento oddiel však bol priamo zainteresovaný v postupe na Ostrihom a preto sa ho podarilo nalodiť až po druhej hodine po polnoci 21. marca v Basaharci, obci severne od Visegrádu.

Výsadkovú skupinu tvorilo tentokrát pätnásť pancierových člnov, štyri mínomenté člny a dve mínolovky. Okrem ich posádok a príslušníkov 305. práporu viezli aj dvanásť ton munície a proviantu pre ťažko skúšaný 114. prápor. Veliteľom výsadku bol opäť kapitánporučík Butvin.

Nemecké jednotky v Ostrihome a Štúrove sa už nedali zaskočiť. Výsadkové plavidlá privítali presnou streľbou a zvyšky mosta zahalili dymovou clonou. Napriek podpore delostrelectva a 312. ľahkej bombardovacej leteckej divízie museli člny ustúpiť. V chaose pod mostom sa napriek všetkému niekoľkým lodiam podarilo prejsť na druhú stranu (pancierové člny č. 131, 324 a 433 a mínolovky č. 220 a 223). Akonáhle vyšli z dymovej clony, stali sa cieľom intezívnej paľby, ktorá potopila čln č. 131 aj s veliteľom nadporučíkom G. A. Murzinom a mínolovku č. 220. Časti posádok sa zachránili a prešli na paluby ostatných lodí. Keďže na palube člnu č. 433 sa nachádzal veliteľ oddielu pancierových člnov nadporučík. K. I. Vorobiov, ujal sa velenia toho, čo zostalo z výsadku. Jeho plavidlo spolu s mínolovkou č. 223 sa o 4.00 priblížilo k predmostiu a vylodilo 60 vojakov, 61 debien munície a proviantu a jedno 45 mm protitankové delo. Čln č. 324 zatiaľ hliadkoval v priestore riečnych ostorovov pri Táte a dostal sa do paľby pobrežných batérií protivníka, ktoré tu kryli evakuáciu obkľúčených jednotiek na ľavý breh Dunaja. V boji zahynul veliteľ lode nadporučík L. M. Lugovoj a niekoľko ďalších členov posádky. Po vylodení sa plavidlá znovu spojili a prebili sa cez nepriateľské postavenia do Visegrádu.

Večer 21. marca sa konečne podarilo sovietskym oddielom dobyť Ostrihom a presunúť delostrelecké batérie bližšie k obkľúčenému výsadku pri Táte. Artiléria 83. brigády námornej pechoty zriadila pozorovateľňu na streche miestnej katedrály a odtiaľ riadila paľbu nie len na nemecké jednotky na pravom brehu Dunaja ale aj na prepraviská proeivníka cez rieku až po Süttő a Kravany n/D.

V tom istom čase vydal kontraadmirál Cholosťakov rozkaz majorovi Bystrovovi, aby sa pokúsil zaútočiť na juh v ústrety jednotkám 10. gardového streleckého zboru 46. armády. Veliteľ výsadku odpovedal, že stojí proti presile a nemá dostatok mužstva ani prostriedkov na takúto akciu. Cholosťakov po dohode so štábom frontu rozkaz odvolal.

144. prápor odolával nemeckým protiútokom až do 23. marca, keď sa k nemu priblížila 49. gardová strelecká divízia generálmajora V. F. Margelova. Dovtedy prápor zaznamenal straty 58 mŕtvych a 85 zranených námorných pešiakov. Svoju úlohu však splnil.
Onedlho ho čakali ďalšie úlohy…

Kuznecov, N. G.: Loďstvo pripravené na boj. Bratislava 1977.
Kuznecov, N.G.: Pred vojnou. Bratislava 1967.
Loktionov, I. I.: Dunajská flotily v druhej svetovej vojne. Bratislava 1965.
Lucas, J.: Poslední rok německé armády. Plzeň 1995.
Oslobodenie Československa. Bratislava 1966.
Холостяков Георгий Никитич (19. 3. 2008)
117. Jäger-Division (19. 3. 2008)

Autor: PhDr. Pavol Steiner, PhD. | Vydané 27. 04. 2008 | 6409 x prečítané | Komentárov: 4 | Pošli priateľom | Tlač
 

 

Tento web site byl vytvořen prostřednictvím phpRS - redakčního systému napsaného v PHP jazyce.
Na této stránce použité názvy programových produktů, firem apod. mohou být ochrannými známkami nebo registrovanými ochrannými známkami příslušných vlastníků.

Web site powered by phpRS PHP Scripting Language MySQL Apache Web Server